Už tretí deň zbieram po zemi mŕtve jašterice. Modré a vyschnuté ich nachádzam v parku a na schodoch nášho domu. Namiesto očí sa im lesknú v jamkách malé oranžové guľôčky. Chutia ako zmrznutá jarabina, aj keď toho roku ešte nemrzlo. Kladiem ich do veľkej škatule od topánok a muž, ktorý si ma kedysi dávno chytil, krúti hlavou a vraví, že som šialená. Mám ich už sedem a moje nutkanie zbierať ich, je predzvesťou, že budú problémy. Odkedy som sa prisťahovala do tohto domu, s mužom, ktorý ulovil moje telo, a ktorý ma už dávno nemiluje, pocit že som na začiatku akéhosi procesu, stále silneje. Začalo to zjavením, ktoré mi zakývalo z okna, keď som vystúpila zo sťahovacieho auta a prvýkrát pozrela hore na naše okno. "Niekto nás čaká", povedala som mužovi a zakývala som aj ja. "Stále si vymýšľaš", odpovedal a do rúk mi podal krabicu plnú cinkajúceho riadu. Odvtedy cítim, že sa okolo mňa spustil prúd niečoho, čo ani nedokážem pomenovať.

Žijeme spolu päť rokov a všetko čo sme si na začiatku priali, odplávalo spolu so špinavou vodou, ktorú po umytí dlážky vylievam do záchodu. Milovania sa zmenili na súlože a úsmevy na kŕč v lícach. "Drž ju takto", povie muž, keď sa na mňa zvalí s rannou erekciou. Potom cítim ako do mňa chvíľu naráža marmeládovým bruchom a keď dvakrát rýchle zachrochtá, viem že je hotový. A že mám pokoj. Nakoniec povie, že má veľa práce a odchádza vymieňať svoj čas za šušťavé papieriky. Päť rokov. Nuda. A tak chodím po meste a zo zeme zbieram veci, ktoré dávno nikto nepotrebuje. Malé kamienky, ktoré zostávajú na chodníku po tuhej zime, farebné sklíčka alebo špinou oblepené konáre. Odhodené kusy nezmyselných súčiastok spolu s odfúknutými látkami na stromoch, ktoré lepím na obrovskú lepenku. Všetko čo sa na niečo podobá. "Nerozumiem ti", hovorí muž, keď večer šuští novinami pred zapnutou telkou. "Ani ja, vieš, ale to je nutkanie." Potom zíva a škriabe si veľké fialové brucho plné rizota. Škriabe si ho päť rokov, je to nutkanie. Ako tie jašterice. Prvú som našla na schodoch deň po tom, čo zomrela stará pani z tretieho poschodia. Šla som práve niečo vyhodiť, keď som uvidela tie oranžové guľôčky. Blikali do tmy a na stene robili modré prasiatka. Nutkanie mi pohladilo tvár a do rúk som vzala malú zošúverenú jašteričku. Milujem ich všetky a vždy po rannej súloži, si ich rozložím na posteľ. Tá prvá je trochu dozelena, ostatné majú po sebe modro-žlté šupinky.

"Doboha vyhoď už tie zdochliny!" zakričí muž a hodí po mne pohár zo zvyškami zmrzliny. Úlomok skla mi poškriabe čelo, ale mojim jaštericiam sa nič nestane. "Vyhoď už to hnusné, tučné brucho", kričím a trasiem sa od hnevu. "Tebe vadí moje telo?" sipí mi do tváre rozzúrený muž a pomaly dvíha ruku. Utekám sa zamknúť na záchod. "To nie je telo, ale do biela zafarbená kopa hovna", kričím cez dvere a on do nich zlostne kope. Potom ale musí do práce a v byte ticho. Vychádzam zo skrýše. Až na tie fľaky od plaču to celkom ujde. Utieram skriňu od roztečenej zmrzliny a idem zbierať ďalšie jašterice. Žiadne nenájdem, z oblohy padajú iba tučné, mŕtve vtáky s vyžranými očami. Akoby ich zabíjalo ovzdušie. Akoby zabíjalo aj mňa. Ulice sú sivé padá drobný, páchnuci dážď. Slnko nevidieť ani náhodou. Prešľapujem z nohy na nohu, na krku cítim chlad. Stretávam priesvitných ľudí. Ticho kvília. Nutkanie mi tlačí prstom na spánky. Radšej idem domov uvariť jaštericu. Budú problémy. Muž ma čaká, opito leží na gauči. Do hrnca nalejem vody a ponorím do nej jaštericu. Bedáka. "Mám doma bosorku, alebo šialenú!" chytá si spotené čelo. "Určite ma chceš zabiť!" opakuje to stále dookola. Z hrnca vychádza zelená para. "Ak ma naštveš premením ťa na pavúka, hovorím mu, ale on ma už nepočúva. Hlasno chrápe. Jašterica sa úplne rozpustila. Iba na hladine plávu oranžové oči. Celé to nechám vychladnúť, oči odložím do škatuľky. Sadám si na posteľ a pijem hlt odvaru. Trocha sa mi dvíha žalúdok. Chutí to ako večerné, sparené jazero plné žiab a rýb. Po chvíli padám do perín.

Som znova malým dievčatkom, stojím uprostred izby. Môj otec rozčúlene vrieska a hádže o stenu popolník. Potom berie do rúk moju bábiku vyhodí ju von oknom. Bábika rozbíja sklo, ktoré jej roztrhne tvár. Cítim ako mi narastajú ruky. Sú väčšie a väčšie, až sú také ako paťprsté lopaty. Chytám otca a stisnem ho ako citrón. Začína červenieť, fialovieť a nakoniec je úplne modrý. Stískam ďalej. Z očných jamiek mu vypadnú vypúlené oči, z hlavy mu ako štuplíky vyletia uši. Tlačím, až sa celý rozpadne, ako zle upečená bábovka. Iba kopa mäsa je pri mojich nohách. Kľačí v nej malý chlapec a plačky prosíka: "Daj mi tú trúbku!" Odkiaľsi vyťahujem trúbku a ticho mu ju podám. Chlapec zatrúbi. A v tej chvíli sa začnem zmenšovať. Nezadržateľne sa scvrkávam až je zo mňa iba malinké zrnko, ktoré pohlcuje zem. Celé moje telo sa rozlialo do zeme. Koža sa vpíja do zeleného trávnika a namiesto trávy, všade rastú moje chlpy a vlasy. Cítim ako mi prsia tvrdnú na skaly a oči sa topia v obrovských jazerách. Medzi prstami fúka vietor, v ušiach mi šššší piesok. Dýcham každučkou časťou tela. Z vagíny vyteká horúca láva a sladko zaplavuje všetky otvory môjho tela. Som zem, lezú po mne chrobáky a húsenice. Klokanie nohy sa odrážajú z čela a divé králiky majú noru v mojom pupku. Ale po chvíli vidím ako po mne ľudia šliapu, kopú šachty do mojich útrob a do očí mi lejú kyseliny. Vŕtajú sa rovno v mojej hlave, v prsiach odstreľujú diery pre svoje tunely a sekerou ničia moje vlasy. Všetci naraz, v jednom rytme drancujú a pália kožu. Znásilnená. Kričím a plačem. Ale nikto ma nepočúva. Pomaly začínam stúpať k veľkej rieke. Celá je zo zlata, keď do nej ponorím telo, na koži mi zostávajú zlatisté pramienky vody. Je mi teplo, cítim ako ma voda unáša. Unáša ma do nášho bytu. Je plný žien, ktoré majú moju tvár. Sú priviazané k múru. Prosia. "Odviaž ma, odviaž!" Hryziem a driapem povrazy. Nechty a ďasná mi už krvácajú, no len čo odviažem jednu, pribudnú ďalšie tri. V zúfalstve sa priväzujem o kameň. V tej chvíli sa všetky premenia na biele netopiere a odlietajú von. Zostala som sama. Bledé ticho dupe po bubienkoch. Odrazu sa začnem meniť. Hlava sa mi natiahne do trojuholníka, ruky sa zmenia v šupinaté nohy a ja ako jašterica vyliezam zo slučky, ktorá ma držala. Pomaly leziem ku dverám, ružový jazýček kmitá sem a tam, šupiny škrabú o drevenú podlahu. Na schodoch zastanem. Slnko ktoré sem dopadá z pootvoreného okna mi spaľuje kožu. Vysychám. Telo sa skrúca. Vidím sa prichádzať a dvíham samu seba zo zeme. Kladiem sa do veľkej škatule od topánok a ticho priložím vrchnák.

Prebudil ma silný zápach moča. Uprostred rozváľaných perín nejasne vnímam obrysy vlastného tela. Vstávam a pijem v kúpelni vodu. Hltavo. Skoro sa dusím. Za oknami šumí dážď. Sadám na kuchynskú linku a ticho plačem. Akoby zo mňa odplávala špina, ktorú som v sebe nosila celý život. Akoby moja duša urobila kotrmelec. Viem presne čo mám urobiť. Blúdim po izbách a v jednej nachádzam spiaceho muža. Z otvorených úst mu vytekajú sliny. Vyberám z krabice jaštericu a vložím mu ju do úst. Necmúľa ju dlho.

Najprv si myslím, že zomiera. Trasie sa na celom tele a z úst mu vyviera pena. Kŕče vyvracajú ruky naopak a oči kmitajú raz doprava raz doľava. Mení sa. Jeho tvár dostáva výraz, ktorý som ešte nikdy nevidela a telo sa začína prispôsobovať pohovke. Pripomína mi rozliatu želatínu. Keď sa po troch hodinách preberie, hovorí ku mne novým hlasom. "Prečo si to spravila?" Obzerám si ho v žltom svetle lampy. Spoza rozopnutej košele mu vytŕčajú zarastené prsia. Stojíme pred zrkadlom, v ktorom si zvedavo obzerá telo aj tvár. "Vieš bol si neznesiteľný. Začudovane pchá ruky medzi svoje nohy a krúti hlavou. "Penis mi ostal, ale môj hlas, rozprávam ako operná speváčka. Ako sa budem teraz volať!" Ponúkam ho, vlastne ju čajom. "Mužka" odpovedám. Mužka dvíha obočie. "Akože si bola muž a teraz si Mužka." Vzdychne si a odkráča do kúpeľne. Po chvíli vychádza s turbanom na hlave. "Prečo nie pavúk, alebo žaba, prečo práve žena?" "Je to asi tvoje druhé ja," podávam jej pleťové mlieko. "No hej," protestuje, "som nedokonalá, mám penis." "Časom odpadne a chlpy si môžeš oholiť." Skúša si všetky moje šaty, ale je pritlstá, tak sa vopchá do maminých tehotenských. Celkom si rozumieme aj keď je trocha hysterická. Rozprávam jej o tom aké to bolo, keď bola ešte chlapom a keď ma každé ráno šústala. Udivene sa na mňa pozerá a trocha sa asi hanbí. Kupujem jej topánky a zopár lacných šiat. Predavač jej čumí na zadok a ona sa zlostne červená. Dievča sa ešte bude musieť učiť. O týždeň jej odpadá penis. Odkladáme ho do veľkej fľaše s octom. "Vyzerá ako uhorka," smeje sa Mužka a ukladá si ho do šatníka. Vraj pre prípad. Chodievame do lesa hľadať veci, ktoré nám čosi pripomínajú. Niekedy iba tak ležíme a pozeráme do slnka. Pred očami máme červené fľaky a jediný hluk v lese, robia kopajúci lesný robotníci. Kričia na nás sprosté vtipy. "Sú to bastardi, to ti teda poviem," tvrdí Mužka a jemne ma hladí po vlasoch. Keď jej tá jašterica jedného dňa vyfučí zo žíl, bude z nás celkom zábavný pár. Zatiaľ sedí a čmára na papier nejaké plány. Vraj ako vypadneme z tohto prekliateho mesta.