...Únava ju celkom spútala. Driemal aj duch v nej. Opäť sa nevedela do ničoho prinútiť. Krehký pocit čo prebúdzal v nočnom tichu srdce odišiel a ona si naň spomínala len s námahou. Je to zvláštne, keď je sama jej zmysly sú citlivejšie. …Preniesla sa mysľou do Prahy. Akosi jej chýbala voľnosť, túlanie sa uličkami aj myšlienkami. Vedela, že jej chýba komunikácia s prostredím, ktoré je jej blízke, ktoré rozmýšla a cíti podobne ako ona. No, čo keď si to všetko len namýšla a problém je predovšetkým v nej samej. Kto jej dáva právo súdiť iných, že nie sú dosť zrelí či vnímaví. Jej duša lieta a sníva v oblakoch. Čo keďsa mýli ….?

***

...Spominala .. V živej pamäti mala bozk, tichý a nežný na tvári. Reagovala spontánne a jej dlane hľadali krehké krivky Ireninho tela. Možno to bolo vyčerpanie, smútok, ktorý jej zaplavil myseľ a ona hľadala blízkosť a nehu, ktorá jej chýbala. Boli si veľmi blízke. Irena sa neodtiahla, no niečo sa zlomilo. Ucítila to a stiahla sa na svoju polovicu postele. Po chvíli mala chuť ujsť. Vyšla von z izby a sadla si na prah predo dvere. Potrebovala byť sama. Stalo sa to prvýkrát a ona nevedela prečo.. Hanbila sa za seba, hanbila sa za svoj pocit šťastia. Vedela, že spravila chybu. Irena prišla pre ňu. Od únavy čoskoro zaspala. Rozmýšlala, čo bude. K večeru sa Irena vrátila jednou vetou. ... Nemôžem Ti nahradiť muža. Všetko zmizlo. Netúžila sa jej dotknúť ani nič zdôvodňovať. Irena bola staršia, skúsenejšia a ona si musí nájsť odpoveď sama. Už sa nestretli. No ona jej bola vďačná za hlboký a nepoznaný zážitok. Kto vlastne je. ...Prešli roky a ona pomaly nechala spomienky vyblednúť.

***

...Sedela na pieskovej hore a pozorovala břehule, ktoré hniezdili v hlbokých dierach. Vtáčence boli vytrvalé. Všade vládol pokoj a aj ona sa pomaly upokojila a započúvala sa. Piesok bol jemný a preteplený slnkom. Hrala sa, pramienky piesku je pretekali pomedzi prsty. Vyvolalo to ľahučké vzrušenie. Bola mu rada. Krehký pocit ju odnášal do krajiny snov. Drobné zrniečka utekali a on zaraz pocítila túžbu zadržať ich. Snad tak ako čas, ktorý jej ubiehal, bez toho, že by bola živá a jej duša mohla lietať. Cítila sa spútaná predovšetkým sama sebou.

***

...Zväčša len snívala. Jej poslušné ja to nepripustilo inak. Pevne ju kontrolovalo a ona sa snažila nájsť kompromis aj poctivosť k sebe samej. Vlastná vôla nestačila a ona podliehala pochybnostiam a smútku, ktorý nie vždy vedela definovať. Mala potrebu rásť, rozvíjať sa, cítiť. Hanbila sa neporiadok, ktorý v sebe mala. Za nespravodlivosť, ktorú v sebe nosí. Túžila ľúbiť, dotýkať sa. Cítila potrebu hľadať a nájsť spolupatričnosť a hlboké priateľstvo. Aké je to ťažké, keď ju obmedzovalo tisíce drobností a vlastných pravidiel, ktoré chcela dodržať. Ktorá žena to hrá prim. Ta poslušná, či ta necudná, čo vojnu mi vyhlásila. Kde hranice sú morálky či svedomia
Zmučené srdce v tme narieka. Mala potrebu "ukázniť" sa a vyrovnať sa s túžbou.